Zámena pacientov.. Je to vôbec možné?

Približne od 13 rokov som navštívila asi každé možné oddelenie – očné, krčné, pľúcne, imunoalergologické, ortopedické, chirurgické, neurologické atď. Jeden doktor ma poslal k druhému, ten zase ku tretiemu a nikto mi nič rozumné nepovedal. Všetky moje krvné výsledky boli "bližšie nešpecifikované". Od 16 rokov som mala problém s anémiou a často som odpadávala. Často v mojom prípade znamenalo pravidelne po 20minútovom státí na jednom mieste. Odpoveď arogantnej hematologičky bola, že to je vraj normálne a čo od nej vlasne chcem. No neviem síce čo je na tom normálne, ale ok, neriešila som a viac som sa u nej ani neukázala dúfajúc, že horší prístup už nikde nezažijem. Až som raz napokon naštívila infekčné oddelenie v meste, kde študujem..

Jedno ráno som sa zobudila so strašnou bolesťou brucha a vracala som krv. Samozrejme, zľakla som sa a hneď som volala kamarátke nech ma zoberie na pohotovosť. Po párminútovom vyšetrení ma poslali na infekčné oddelenie kvôli dehydratácii, keďže som celý deň kvôli neustálemu vracaniu nedokázala vypiť ani pohár vody. Všetko by bolo ok, keby mi nenasadili hneď ako som prišla kanylu, a až potom si uvedomili, že so sebou nemám ani základné potreby ako pyžamo, uterák, zubná kefka.. Na moju otázku, či si môžem teda na otočku zbehnúť pre veci domov odpovedali: „A načo ti to je?“ Ostala som stáť a nezmohla som sa ani na slovo. Skutočne sa ma práve doktorka spýtala načo mi sú základné hygienické potreby? Naveľa mi nakoniec predsa len dali hodinovú vychádzku (pripomínam, že som sa stále ešte ani len nenapila a mala som pocit, že sa opäť povraciam) a ja som sa mohla ísť pobaliť. Po mojom príchode naspäť na infekčné oddelenie ma privítali milé sestričky, ktoré mi všetko poukazovali, ale na otázku prečo si ma tam musia držať a nedostanem len tú jednu infúziu ako som mala, mi nič neodpovedali. Povedala som si teda, že budem poslušná pacientka a ubytovala som sa na izbe, ktorú mi určili. Bývala som tam spolu so štyrmi deťmi okolo 6 rokov, ktoré mali všetky črevnú virózu. Hneď mi nešlo do hlavy prečo som s vracaním krvi skončila na infekčnom oddelení a práve na takejto izbe.

Dni pomaličky ubiehali a ja som tam bola už štvrtý deň, pričom som žiadne vyšetrenie nepodstúpila, len sa ma pýtali či nemám hnačky alebo iné problémy. Mala som pocit ako keby nikto tú krv neriešil, a tak som sa na to každé ráno na vizite pýtala a ich odpoveď bola vždy len: „Asi si niečo pojedla a nesadlo ti.“ Na to sa už ozvala jedna mamička (čo tam bola s dieťaťom) či to myslia vážne a skutočne ma nemienia poslať na žiadne vyšetrenie, keď ma neustále bolí brucho a mám kŕče. Nikto nič. Žiadna ochota. Nechali si ma tam nakoniec aj na víkend a v pondelok ma čakal sľúbený odchod domov, na ktorý som sa už nevedela dočkať.

Hneď v pondelok ráno som si pobalila všetky veci, keďže som skutočne nevidela dôvod prečo by si ma tam mali držať aj naďalej, keďže okrem testov na salmonelózu mi neurobili nič. Prišla doktorka, ktorú som dovtedy ešte nestretla, prezrela ma, prečítala si lekársku správu a opäť tá istá otázka: „Hnačky už nemáte?“ Opätovne som jej zopakovala to isté, čo už niekoľkokrát jej kolegyniam: „Ale ja som žiadne hnačky ani nemala, prišla som sem kvôli tomu vracaniu krvu. Už sa vie vôbec z čoho to bolo?“ Čakala som všetky možné odpovede, ale to, čo nasledovalo potom bol skutočne šok. „Akú krv?“

Táto otázka mi ešte dodnes jasne znie v ušiach a len neveriacky krútim hlavou ako je možné, že sa vôbec niečo takéto mohlo stať. Nakoniec vysvitlo, že si ma pravdepodobne museli pomýliť s nejakou inou pacientkou, ktorú vtedy tiež prijímali a v podstate ma celé dni liečili na úplne inú chorobu. Nevedela som či mám v tom momente plakať, kričať, sťažovať sa alebo čo by bolo najrozumnejšie. Navrhli mi urýchlené objednanie na gastroentológiu a vraj si tam budem musieť poležať ešte ďalších pár dní. V tom momente som sa ich spýtala či to myslia skutočne vážne a neveriacky pokrútila hlavou nad tým čo sa práve dialo. Zobrala som si pobalené veci, podpísala prepúšťaciu správu na vlastnú zodpovednosť a odišla domov s takým sklamaním a hnevom ako som odvtedy ešte nezažila.

Koľko toho ešte budeme musieť pretrpieť kvôli neochote niektorých doktorov? Začnú sa niekedy skutočne zaujímať o naše zdravie a snažiť sa nám pomôcť? Je to predsa ich zamestnanie, oni si ho vybrali, tak nech sa k tomu postavia zodpovedne a rozmýšľajú aj nad inými vecami ako je zvýšenie platu..